Pes v meste -
spoločnÍk, či kameň úrazu

Aký je život psa vo víre veľkomiest? Kto, koho vlastne zaťažuje a prečo máme potrebu obohacovať jeden život, na úkor iného?

PARŤÁCI DO (NE)POHODY?

Pokiaľ ste narazili na tento blog, pravdepodobne máte ku psom blízko. Pravdepodobne dokonca jeden, či viac kúskov vlastníte a v tejto chvíli spokojne odfukujú v pelechu.

Prečo ste si chlpatého parťáka zaobstarali? Dokážete odpovedať na túto otázku?

Každý si na túto otázku odpovie inak. Pre niekoho je pes spoločník, pre iného naopak parťák na šport, či kolega. Tak či onak, obe skupiny musia riešiť jeho ubytovanie, výživu, veterinárnu starostlivosť a všetky ostatné veci, ktoré ku chovu psa patria. Spoločne sa pozrieme bližšie na tú prvú potrebu.

VEĽMOC A JEJ SUSEDIA

Čím ďalej viac ľudí si zaobstaráva psy do centier veľkomiest. Česká republika, krajina v ktorej žijem, je veľmocou štvornohých a citeľne sa to prejavuje v každej oblasti sociálneho života v mestách.
Zdaľeka sa nejedná o štandard, oproti ČR je napríklad Slovensko ďaleko pozadu, čo sa týka sociálneho vnímania psov. Pes sa ,,u nás“ drží na pokraji pomyselnej spoločnosti a na otázku, či môžete vziať psa na výlet so starými známymi dostanete ako odpoveď len neveriacke pokrútenie hlavou, či si ako v poriadku, či ho ako chceš takto ,,vláčiť“ celý deň.

Stret kultúr tak trochu, nemyslíte? Dve podobné krajiny a tak rozdielne vnímanie jedného a toho istého živého tvora.

#DOGFRIENDLY A INÉ #PAWSOME MIESTA

Dorazil k nám trend otvárania podnikov venovaných psom, aby si páničkovia mohli dopriať rannú kávu, či večerný drink v spoločnosti svojich štvornohých najbližších. A že oni koľkokrát naozaj najbližší sú.

Sláva, sláva, trikrát sláva! Čo ak by sme sa na to, ale, pozreli z opačnej strany mince?

Nedávno mi známa vnukla myšlienku, ktorú ako čistokrvná psíčkarka nedokážem do svojej hlavy vpustiť len tak, bez impulzu. Čo ak prehnaná snaha, integrovať psy do našej spoločnosti spôsobuje ,,patologickú“ citovú interakciu s nimi?

Možno budete namietať, že kto nám dal právo sa povyšovať nad inými životnými tvormi a určovať s kým je interakcia dôležitejšia. Súhlasím. Ale je naozaj medzidruhová interakcia v tomto rozsahu zdravá? Je naozaj nutné, tráviť so psom 24 hodín denne a brať ako naničhodné, pokiaľ nedostanete od prevádzkara povolenie na vstup so psom do jeho podniku?

Nadmerná sociálna interakcia so psom môže viesť k patologickému, nechcenému typu správania a to vzhľadom k vyššej miere pripisovania ľudských vlastností svojmu psovi. Stručne a zjednodušene: vy si myslíte, že práve váš pes je špeciálny a že práve on, keby teda dokázal hovoriť, by bol ideálnym adeptom na titul ,,človek roka“.

Pes je stále pes a psom zostane. Nezávysle na tom, či obhospodaruje stádo oviec v Alpách, alebo naháňa loptičku v centre Prahy. Je to pes. Nehľadiac na jeho mieru socializácie a integrácie do života v mestskej džungli.

Možno si hovoríte, či ste na tomto blogu stále správne. Upokojím vás – áno, ste. Ale, asi vo vás vyššie spomínané vyvolalo určité negatívne emócie, prípadne údiv. Som rada, že si uvedomujete, akú veľkú rolu hrá váš pes vo vašom živote a ako veľmi ste mu oddaní.

Tak znova zaraďte neutrál a pokračujeme ďalej…

NAŠTVANÝ SUSED A INÉ NEŠVÁRY

U psov zvyknutých na prílišnú mieru interakcie s človekom, sa častejšie prejavujú behaviorálne problémy ako napríklad: separačná úzkosť, vodítková agresivita, či neschopnosť naučiť sa hygienickým návykom.

Separačná úzkosť je problém súvisiaci s nesprávnou prípravou šteniatka na samotu. Pravdou je, že u niektorých plemien hrá veľkú rolu genetická výbava, takže ľahko vzrušivý pes naozaj neprehliadne ,,príznaky“ toho, že odchádzate bez vydania hlásku, zatiaľ čo flegmatický pohodár nevenuje pozornosť ani tomu, že vám medzi dverami spadli kľúče a 3x ste sa vrátili po doklady. Všeobecne ale, problém prehlbuje prílišný kontakt majiteľa so psom a trávenie spoločného času 24 hodín denne.
Tento problém postihuje vo vyššej miere psy v meste, pretože u ich majiteľov klesá motivácia na tréning učenia samostatnosti hneď v bode, ako nahnevaná susedka začne vyhrážať políciou.

ON NEHRYZIE, ON JE DOBRÝ

Typický nešvar, nielen mestského charakteru i keď prevyšuje v počte započutí práve v betónovom kráľovstve. Netreba bližšie špecifikovať, ani rozpytvávať.

Je však vhodné doplniť krátku vsuvku pre tých, ktorých psíkovia sú kamoši a neublížili by muche, takže pravdepodobne príliš nerozumejú, čo tým chcel básnik povedať: nie je povinnosťou psa milovať všetko živé na tejto planéte a naozaj nie je znakom nesprávnej socializácie, pokiaľ sa váš krycí pes rozhodne nenechať iba tak osobnú konfrontáciu s 10-timi inými samcami na ulici. Nie každý pes o to stojí a nie každému je to príjemné.

SPÁSA MENOM SOCIALIZÁCIA

Nemá váš Ben rád cudzích psov? Istotne nebol správne socializovaný. Pasie váš pes každého cyklistu, čo prejde okolo? Za to môže socializácia!
Nestojí vaša Bella o ulepené ručičky malej Nikolky na jej hlave? No samozrejme, že je nesprávne socializovaná na deti a vy ste ešte k tomu drzá, že nechcete dopriať Nikolke radosť! Čo z toho, že ste práve Nikolke zachránili pár prstov a psychické zdravie.

Predošlé príklady myslím, samozrejme s ironickým podtónom. Takto by som mohla pokračovať, ale verím, že príklady zo života si nájdete i sami. Sú to veľmi časté predsudky mnohých samozvaných odborníkov na psiu výchovu.

Čo na tom, že Ben môže byť príslušník plemena Americký pitbullteriér, pasúci pes proste mladý borderák a Bella fena v dočaske, s negatívnou skúsenosťou s deťmi?

Pes je veľmi dostupná zábava a kúpiť si ho môže v podstate ktokoľvek, kto má chuť a otvorené srdce. Otvorené, pokiaľ nezistí, že jednotlivé plemená neboli vyšľachtené iba pre ich exteriér, ale hlavne povahové vlastnosti, ktoré boli potrebné pre vykonávanie určitej práce. Väčšina plemien bola vyšľachtená práve so zámerom upevniť určité povahové vlastnosti a získať ideálneho pomocníka, v tej-ktorej oblasti života.

A my vezmeme tieto plemená, vložíme ich do miest a vychovávame podľa ideálneho obrazu spoločnosti. Pes, ktorý nespĺňa tieto, spoločnosťou akceptovateľné vlastnosti, zlyhal a odpíšeme ho s nálepkou ,,nesocializovaný“.

Či už ste zástancom chovu psov v mestách, alebo nie, na jednom sa neomylne zhodneme: nemajú to tí naši zverenci s nami ľahké, i keď my si väčšinu času myslíme práve opak!

Tak nech vám to spolu, v tej mestskej džungli klape a ako hovorí jedna výborná trenérka psov: ten pes nie je zlý, je proste normálny.